Zmocnit se snů

Zajímavost, kterou našim klientům rádi doporučujeme

Pokud se v nejbližší době vydáte do Jasné v Demänovské dolině, určitě si nenechte ujít výstavu „Zmocniť sa snov", která představuje tvorbu dvou výrazných slovenských umělců a zároveň blízkých přátel – malíře Mariána Komáčka a sochaře Jakuba Bachoríka.

Výstava v prostorách Swissôtel Damian Jasná propojuje Komáčkovy výrazné, barevně působivé obrazy s charakteristickými sochařskými realizacemi Jakuba Bachoríka. Přestože každý z autorů pracuje zcela osobitým způsobem, jejich tvorba se v jednom prostoru přirozeně doplňuje – od fantazie, symboliky a snových světů až po výraznou práci s materiálem, prostorem a konstrukcí.

Kurátorkou výstavy je Mária Horváthová, která se dlouhodobě věnuje tvorbě umělecké rodiny Bachoríků a její dílo zasazuje do širších souvislostí současného slovenského sochařství. Její hluboká znalost tvorby jednotlivých členů rodiny dodává výstavě další zajímavý rozměr.

„Zmocniť sa snov" je výstavním projektem hotelu Swissôtel Damian Jasná a Ivana Matulíka, který spojil tvorbu těchto dvou autorů v atraktivním prostředí horského hotelu. Jelikož oba umělce SOCHÁRIUM dlouhodobě zastupuje a spolupracuje s nimi na vlastních projektech, máme z jejich společného představení velkou radost a tuto výstavu našim klientům velmi rádi doporučujeme. Je to zajímavá příležitost poznat tvorbu obou autorů zase z jiné perspektivy – navíc v prostředí jednoho z nejluxusnějších hotelů na Slovensku.

Výstava potrvá do poloviny října 2026. Poté Mariána Komáčka a Jakuba Bachoríka vystřídá další z našich VIP autorů, slovenský sochař Peter Nižňanský, jehož tvorba bude v hotelu představena přibližně měsíc a půl.

Pokud tedy budete mít cestu do Jasné, „Zmocniť sa snov" rozhodně stojí za zastavení.

Nabídku děl obou autorů najdete na stránkách SOCHÁRIA zde a zde. A pokud výstavu v Jasné nestihnete, některá jejich díla si můžete prohlédnout také osobně v galerii SOCHÁRIUM.

Slovo kurátorky Márie Horváthové k autorům:

MARIÁN KOMÁČEK
Marián Komáček už roky patrí medzi výrazné osobnosti nášho umenia. Svedčia o tom nielen jeho nespočetné aktivity, ale predovšetkým kvalita a široký záber jeho tvorby, ktorá postupne od voľnej i úžitkovej grafiky, exlibrisu a ilustrácie presiahla i do oblasti maľby, kde autorova kreativita i fantázia dostali nové možnosti.
Marián Komáček vníma farbu ako jedinečné médium a vo svojich maliarskych dielach zvádza s farebnou hmotou dramatický boj, plný pohybu a zvratov, kde raz víťazí erupcia farebných plôch so svojou priam fauvistickou nápaditosťou, inokedy má prevahu jemná decentná súhra tlmených farieb, oživených detailmi kresby či výraznejšou šrafúrou vnášajúcou do kompozície prvky dynamiky, ale i adresnosti.
Jeho tvorba vychádzajúca z reality najmä vo figurálnych kompozíciách dostáva príchuť raz výnimočnosti a tajomna, inokedy jemného humoru, sarkazmu, ba až absurdity, ktoré vnímame cez zmysluplnú reč symbolov a metafor. Ich účinok umocňuje nielen nezmeniteľný dynamický rukopis, ale i štylizácia výrazových prvkov, smerujúca niekedy až na hranicu predmetného sveta.
Komáček vo svete abstrakcie vyznáva skôr jej lyrické podoby, i keď sa nebráni ani náznakom geometrie a skladbe symetrických prvkov. Vždy však v jeho kompozíciách nájdeme náznak postáv, bezpečne identifikovateľný detail či iný pevný bod, ktorý symbolizuje autorovu zakotvenosť v reálnom svete. Ten je pre neho nevyčerpateľným zriedlom inšpirácie.
V jeho obrazoch nájdeme bežné, ale i výnimočné situácie každodenného života, medziľudské vzťahy a kontakty, vnútorný svet a vášne človeka, s prihliadnutím na rozmanité sociálne vrstvy. Hudba, umenie, svet módy a tajomná atmosféra kaviarní, ale i zázračný mužský svet plný automobilov, rýchlej jazdy i nostalgie za hudbou Jimiho Hendrixa, to sú témy, ktoré najčastejšie rezonujú v jeho dielach. Často sa však vracia i do histórie, kde v dávnych biblických i mytologických príbehoch hľadá symbolické paralely k súčasnému dianiu. Dokáže v temer surrealistickom koncepte preklenuť priestor i čas, aby vo svojich obrazoch a grafikách či performanciách prepojil rozmanité svety, využívajúc prvky posunov, citácie, zväčšenia i absurdity.
Je preto zaujímavé sledovať i genézu niektorých jeho dávnejších projektov, ktoré presiahli hranice územia i doby a priam v nadčasovom zábere vyjadrili rozmanité posolstvá, ktoré až s postupom času odhaľujú svoju adresnosť a význam.
Mária Horváthová

JAKUB BACHORÍK
Jakub Bachorík patrí k mladej generácii kreatívnych sochárov s výrazným presahom i do iných umeleckých odvetví. Jeho sochárske tvaroslovie pôvodne vychádzalo z archetypálnych prvkov, v ktorých rezonovala archaická prapodstata krajiny. Potom pribudli plynulé línie a krásne oblé tvary, v ktorých odkrýval tajomstvá neznámych civilizácií a zobrazoval nesmrteľné literárne príbehy, ale i reflexie svojho citového zázemia.
Neskôr jeho sochárska reč dostala racionálnejšie podoby pridávaním rozmanitých konštrukčných prvkov. Od ľudskej postavy sa dostal k motívom závesov a kyvadiel, ktoré posúvali výrazovosť jeho diel až k skúmaniu zákonitostí hmoty, pohybu a iných záhad materiálneho sveta. Jeho sochy tak nadobudli nové dimenzie a ich výraz sa stal výsostne osobným a adresným. Do popredia prenikol metaforický podtón a symbolika tvaru i farby.
Jakuba vždy lákali tajomstvá neznámych civilizácií i nesmrteľné literárne príbehy, nedostupné bohyne a knažky i nedobytné tróny, kreslá, obradné a prestreté stoly. Teraz sa však sústredil na tajomný vesmírny svet a najmä na sochársky stvárnený priestor, do ktorého situoval svoje pôsobivé „galaktické" kompozície.
Pozoruhodným spôsobom dokázal prepojiť zem a vesmír a v krehkých konštrukciách z kovu a oceľových nití otvoril pred nami vesmírne diaľky, kde sa zrkadlí nočná obloha a kde sa v zdialivom priestore vznášajú Mesiac a hviezdy. Tu cítime pulz Poslednej modrej planéty i iných nebeských telies, tu prežíva svoj príbeh Malý princ, dnes už Jakubova ikonická postava, s ktorou sa občas on sám dokáže stotožniť.
V súčasnosti Jakub Bachorík pracuje najmä s cortenom, ktorý kombinuje s bronzom, antikorom a sklom. Naďalej sa sústreďuje na definovanie vnútorného priestoru sochy, v ktorom rozvíja hlavnú myšlienku diela a formuje z robustného plechu tajomné architektúry na nožičkách v štýle camera obscura, v ktorých sa odohrávajú jeho výsostne súkromné príbehy metaforicky nazvané Moje svety. Priame čelné pohľady uvádzajú diváka ako v antickej dráme rovno do centra deja a tajomné otvory v bočných stenách posúvajú optiku jeho poznania do iných dimenzií.
Tvorba Jakuba Bachoríka bola vždy reflexiou osobných i rodinných príbehov a my ju vnímame ako vášnivú umeleckú a ľudskú výpoveď či zhmotnený výraz jeho vzťahu k prírode, k osudom jeho najbližších i celého okolitého sveta.
Mária Horváthová