Výstava Dynastie Bachorík
Galerie SOCHÁRIUM si Vás dovoluje pozvat do tvrze v pražských Královicích na výstavu "Dynastie Bachorík", kde budou od 1. března do 13. dubna 2025 prezentovat své sochy a obrazy členové významné bratislavské výtvarnické rodiny Bachoríkovců.
Jako ochutnávku jsme pro Vás již v přestihu instalovali před vsup do Tvrze Královice rozměrnou exteriérovou sochu Jakuba Bachoríka "Pokoj a klid II". Socha bude na místě k vidění přinejmenším do skončení samotné výstavy, na které budeme prezentovat díla těchto tří autorů:
Jakub Bachorík (*1983)
Oto Bachorík (*1959)
Zuzana Bachoríková (*1961)
JAKUB BACHORÍK
Jakub Bachorík patrí už k tretej generácii výtvarníkov v rodine, kde sa umelecký talent a kreativita dedí. Tentoraz po starých rodičoch z oboch strán a samozrejme aj po rodičoch. Študoval scénografiu i výtvarné disciplíny a je predovšetkým veľmi kreatívnym sochárom. Paralelne sa venuje i maľbe, za ktorú vlani získal Cenu Martina Benku.
Jakub má tiež veľmi blízky vzťah k prírode, k lesom, vrchom, k vode. Jeho dom i ateliér kde tvorí, ležia pod skalným masívom na brehu rieky, a toto prostredie ďalej spontánne formuje i jeho vzťah k prírodným materiálom, k drevu, kameňu, riečnemu štrku. Časť roka trávi na sympóziách, kde pracuje výlučne s drevom. V jeho ateliérovej tvorbe však prioritu aspoň nateraz získal bronz.
V dielach Jakuba Bachoríka spočiatku rezonovala najmä archaická prapodstata prírody, s ktorou boli prepojené i ďalšie konštanty jeho tvorivých zámerov. Námetová inšpirácia jeho raných sôch bola úzko spätá s krajinou a jej obyvateľmi, s kamennými dolinami, riečnymi zákutiami a prievozníkmi, neskôr i motívmi závesov alebo kyvadiel, ktoré posúvali výrazovosť jeho diel až k skúmaniu zákonitostí hmoty, pohybu a iných záhad materiálneho sveta. Jakuba vždy lákali tajomstvá neznámych civilizácií i nesmrteľné literárne príbehy, nedostupné bohyne a kňažky i nedobytné tróny, kreslá, obradné a prestreté stoly, pričom najmä tie posledné často situoval i do svojich maliarskych diel. Jeho monumentálne sochárske zátišie „Bon appétit", ktoré je symbiózou robustnosti i krehkosti, má svoje paralely v mnohých obrazoch.
V Jakubových raných prácach prevažuje archetypálna znakovosť a plynulé línie objemov, ktoré prepožičiavajú jeho sochám nečakanú poetiku. Neskôr jeho sochárska reč dostala racionálnejšiu podobu práve vnášaním pevných, no zároveň subtílnych konštrukčných prvkov do kompozície sochy. Jeho diela tak nadobudli nové dimenzie a ich výraz sa stal výsostne osobným, emotívnym a adresným. Cesta od monumentálnych Strážcov (2011 – 2013) realizovaných v dreve i v kove však nakoniec viedla k plastikám, v ktorých doslova formoval prostredie diel, v ktorom ich vizuálne vnímame. Sú to najnovšie práce, kde dokázal prepojiť zem a vesmír v pôsobivom „galaktickom cykle", kde sa v krehkých konštrukciách otvárajú pred nami vesmírne diaľky, kde sa zrkadlí hviezdna obloha a kde sa v zdanlivo transcendentnom priestore vznášajú Mesiac a planéty. Tu prežíva svoj príbeh Malý princ, dnes už Jakubova ikonická postava, s ktorou sa občas dokáže stotožniť, a ktorú nachádzame i v jeho voľných komorných plastikách.
Tvorba Jakuba Bachoríka, ktorá vždy odrážala jeho osobné i rodinné príbehy a jeho najvnútornejšie pocity sa stala zhmotneným výrazom jeho vzťahu k prírode, k osudom jeho najbližších, i k rozmanitosti okolitého sveta. Vnímame ju ako metaforu smútku, krehkej nádeje, ale najmä radosti, identifikujeme jej mnohovýznamové symboly a podobenstvá, ktoré postupne gradujú, aby nakoniec nadobudli podobu vášnivej umeleckej i ľudskej výpovede.
OTO BACHORÍK
Oto Bachorík patrí k najvýznamnejším a najplodnejším sochárom na našej výtvarnej scéne. Je autorom mnohých dnes už ikonických diel, ba aj sochárskych cyklov a jeho výtvarný prejav a sochárske tvaroslovie sú nezameniteľné. I keď vyrastal ako „chlapec z mesta", určujúcim východiskom jeho inšpirácie sa stali človek, príroda, jej základné elementy a vzájomné vzťahy týchto
prvkov, ktoré sa formovali celé stáročia. Jeho sochy – veľkolepé ľudské postavy, hlavy, zvieratá, ryby, morské živočíchy, rôzne architektúry i mystické objekty sú elegantné, ale zároveň i robustné, sú lyrické, ale súčasne aj dramatické. Evokujú pocit žiarivých slnečných dní i temných nocí, pokojných majestátnych vrchov i rozbúrených hladín. Sú modelované i tesané spontánne a s vášňou. Nesú pečať autorovho vnútorného pocitového sveta, interpretujú literárne pramene i dávne mýty a sú plné symbolov a metafor.
Oto Bachorík v priebehu rokov pracoval s kameňom i s drevom, dominantne sa však venoval najmä realizáciám v bronze, ktorý ho zlákal svojimi jedinečnými vizuálnymi danosťami, štruktúrami, ale aj schopnosťou interpretovať nové významové posolstvá.
Je síce pravda, že v roku 2014 realizoval gigantický projekt čiernych polychrómovaných drevených figurálnych solitérov – mužov, žien i zvierat v nadživotnej veľkosti, ktoré ako „Monumenty" predstavil v Múzeu Danubiana, a ktoré očarili divákov svojimi čistými tvarmi a prísnymi a pevnými, priam antickými líniami. Paralelne však pracoval i na cykle dvanástich bronzových sôch na tému Horoskop, ktoré prekvapili bohatstvom tvarov, dynamikou kompozícií i nečakanou symbolikou a personifikáciami týchto hviezdnych znamení.
Sochárske tvaroslovie Ota Bachoríka smeruje od reality k štylizovanému znaku, ba až k archetypu, čo evokuje pocit tajomnosti a neznáma. Autor miluje oblé tvary, elegantné vznosné línie, odvážne gestá, ale i nehybné, priam antické postoje a občas vkladá surrealistické prvky do zdanlivo každodenných situácií. Hľadá dokonalé tvary a objemy, ktoré svojou expresívne i dynamicky pôsobivou štruktúrou povrchov, či striedaním temných patinovaných plôch a žiarivých detailov, evokujú pocit výnimočnosti.
Oto Bachorík bol vášnivý cestovateľ, ktorý prebrázdil temer celý svet od Patagónie po vzdialené severské fjordy. Každá cesta priniesla obohatenie jeho tvarovej i výrazovej škály. V roku 2015 pri vysokohorskej túre utrpel v slovenských horách úraz s temer fatálnymi následkami, no napriek tomu sa vrátil na výtvarnú scénu a ďalej tvorí. Desiatky komorných sôch sú nielen návratmi k overeným formám, ale naznačujú i vykročenie novými smermi. Štyri kamenné monumenty, ktoré práve dokončil, vo svojej zjednodušenej tvarovej línii, objemovej jednoznačnosti a materiálovej čistote predstavujú jedinečnú syntézu nespočetných fenoménov, ktoré viac ako štyri desaťročia formovali jeho sochársky výraz.
ZUZANA BACHORÍKOVÁ
Zuzana Bachoríková začala maľovať v polovici 90. rokov. Mala šťastie, že v intelektuálnom a umeleckom rodinnom prostredí, ktoré spoluvytvárala, sa jej talent, zdedený po otcovi maliarovi Štefanovi Rabinovi i jej prirodzená kreativita mohli slobodne a nezávisle rozvíjať a dnes ju vnímame ako jedinečnú a silnú osobnosť, ktorá svojou tvorbou predstavuje protipól maliarskych konceptov jej manžela Ota a syna Jakuba Bachoríkovcov.
Maliarske diela Zuzany Bachoríkovej z posledných dvadsiatich rokov prinášajú výsostne osobnú interpretáciu vizuálnej reality i jej vlastného pocitového sveta, s výrazným metaforickým akcentom, s únikmi do imaginatívnej ríše snov, fantázie a podvedomia. Jej vrodený cit pre kolorit a farebnú harmóniu aj pre vzťah reálneho tvaru a abstrakcie ju postupne priviedli k maliarskemu prejavu, v ktorom rezonovala poetika i dráma, a metafora i symbol zohrávali významnú úlohu. Pôvodne maľovala krehké meditácie na pomedzí sna a skutočnosti a poetické obrazy prírodných scenérií. Neskôr pribudli veľkorysé a dráždivo zmyselné postavy v strhujúcich a jednoznačných gestách, emotívne rodinné portréty, sugestívne hlavy, príbehy dávne i súčasné, ale i ponor do morských hlbín plných rozmanitých tvorov a sondy do ľudských duší a životov. Tieto diela pôsobili mimoriadne magicky najmä kontrastmi jemných priezračných farebných tónov a robustných až archetypálnych tvarov na tajomnom farebnom, či čiernom pozadí.
Maliarska tvorba Zuzany Bachoríkovej je založená na koloristických kvalitách. Maľuje zväčša akrylom a kombinuje ho i s inými technikami. Farbu nanáša štetcami, alebo priamo prstami na plátno či drevo a farebnú hmotu vrství do žiarivých plôch a škvŕn, raz homogénnych a splývavých, inokedy bohatých na plošné farebné štruktúry. Veľkorysé tvary svojich obrazov často zvýrazňuje pevnou obrysovou linkou a kresbu využíva i na zdôraznenie určujúcich prvkov kompozície.
Kresba je rovnocenným pendantom jej malieb a svojou výrazovou silou za nimi nijako nezaostáva. Používa olejový pastel, ale najčastejšie kreslí ceruzkou na veľké formáty a jemnú chvejivú sieť liniek a šrafúr nanáša na pozadie farebných štruktúr, alebo na čistú bielu plochu.
V najnovšej tvorbe sa Zuzana vracia ku komornejším formátom, maľuje najmä na papier žiarivými farbami a tvarovú estetiku robustných objemov nahrádza bohato členenou kompozíciou, subtílnejšími postavami, drobnými detailmi a tvarmi, vlniacimi sa vo vertikálnych a horizontálnych líniách. I keď sa v jej tvorbe objavujú aj nové inšpiratívne prvky, spojené s prímorským prostredím, naďalej nám odhaľuje záhadné a krehké metaforické vízie medziľudských vzťahov a prepojenie človeka s prírodou. A práve táto jej sústredenosť na vnútorný pocitový svet dáva divákovi v dnešnom období techniky a strhujúceho životného tempa priestor na meditáciu a zamyslenie.
text: Mária Horváthová, kurátorka